cervenyj-bereh-header

Červenŷj bereh

Peklo začalo o jedenadc’atij hodyňi v noči. Odrazu velykŷj hukot i rev z hromovov sylov zaľih dolynu. Letadla už tu! Ľitajut, kružat ponad selo, puščajuť zhorŷ peršŷ bombŷ. BUM! BUM! BUM! „Joj, joj! Vťikajme!“ strašne vyskaňa, plač s’a ozŷvať z každoho dvora. Temnu cholodnu nič pretynať žalostnŷj gr’avk. Ľude vŷbihujuť zo svojich chŷž i vťikajuť bez rozmŷslu na všŷtkŷ bokŷ. Jednŷ – smerom na Jurkovu Voľu, ale tam najstrašňiše. Druhŷ – hor’i ponad chŷžŷ jak temetiv – pid Jadlovu. Bombŷ, jedna popry druhij padajuť ponad Ondavu, na chŷžŷ, na drahu, do poľa. Kuľi svysťať, puščajuť i fosforovŷ bombŷ. Keď letyť fosfor, c’ile nebo je osvitlene, vydno jak za biloho dňa.

Mar’ča vťikať hor’i zahorodov, što jej nohŷ starčať a potim, čerez Červenŷj bereh dale ku ľisu. Otec’ zboku rozmachuje rukamy: „Mar’čo tadŷ, tadŷ!“ Je tma, nohŷ s’a zapľitajuť, strach jich išči vece poputav. Upala, pošpontala s’a na travi. Koľino micno bolyť, naisňi je zderte, ale ona ne smotryť, vstavať. Všŷtkŷ vťikajuť dale pid Jadlovu.

„Hŷbaj hev, Mar’čo, tu s’a skrŷjeme!“ otec’ ju ťahať za ruku do potoka. Velyka voda tam vŷmŷla šŷrše korŷto popid bereh. Vchodžajuť tam, do tunela, pid kor’iňa staroj hruškŷ. Mar’ča očima hľadať, chto už tu. Ňaňo, sestra Iľa, šovgor Mytro.A de ostatňi? De mama? De Haňa? Myž’o? Rukŷ od bolota, koľino ju micno peče, celŷm ťilom lomcuje tr’aška: „Ňaňu, ja s’a barz boju,“ – v korči styskať hrubu zroblenu ruku, prytuľuje s’a pid pleče velykomu, micnomu chlopovy – svojomu ňaňkovy.

„Ne bij s’a, ďityno, ne bij, tu s’a nam nič ne stane… smoť už stychlo!“

Letadla odleťily. Ci to už može konec?’ Ci to perestaly bombardovaty? Ne odvažujuť s’a nič robyty, ne vychodžajuť zo skrŷš, čekajuť što bude dale. Je cholodno, a do rana daleko. V tim strachu jich ne napalo vz’aty dašto tepľiše na sebe. Iľa s’a z velykŷm strachom vertať po plachtŷ ku svojij chŷžy, vŷbere jich z voza, prypravlenoho na evakuaciju i vťikať nazad ku skrŷšy, žebŷ s’a mohly do nych zavyty.

Lem na korotkŷj čas si vŷdŷchly. A nazad všŷtko odznova s’a opakuje. Znovu bombardujuť! Vojna! Jake to strašne! Bože, koly toto skinčiť!? Koly všŷtko stychne?Daj, žebŷ už bŷlo rano!

Žalostnŷj plač, pros’bŷ do samŷch nebes, jak kibŷ osyroťily, perevaľovaly s’a u verlyšskij dolyňi nevŷslŷšanŷ do peršoho rozbrŷsku sonc’a. Try abo štyry raz obertaly letadla smerom na Poľsko i nazad. Dopovnyly bombŷ, žebŷ c’ilu nič nemyloserdno pustošŷly selo.