Eva Bissová 100. výročie narodenia

18. júna 2020 o 13.00 h. sa vo výstavnej sieni SNM – Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku uskutoční sprístupnenie výstavy umeleckej a literárnej tvorby predstaviteľky modernej ukrajinskej prózy na Slovensku, maliarky Evy Bissovej pri príležitosti 100. výročia narodenia. Výstavu tvoria zbierky z múzejných fondov a obrazy zo súkromnej zbierky Petra Mikulu.

Eva Bissová sa narodila 18. 6. 1920 v obci Jarabina pri Starej Ľubovni do úradníckej rodiny, ktorá istý čas žila na vtedajšej Podkarpatskej Rusi, dnes Zakarpatskej Ukrajine. V roku 1938 ukončila učiteľský seminár v Prešove. Učila v Jarabine, žila v Kežmarku a Budapešti. Po návrate do Prešova v roku 1946 pracovala ako redaktorka týždenníka Prjaševščyna a tajomníčka Ukrajinskej národnej rady Prjašivščyny. V roku 1950 sa jej naskytla možnosť študovať maliarstvo u Ivana Kuleca na oddelení výtvarného umenia Ľudovej akadémie v Prahe (Ukrajinská akadémia plastických umení). Po návrate z Prahy sa venovala profesionálnej maliarskej činnosti, literárnej tvorbe a pracovala taktiež ako dramaturgička a hudobná redaktorka Ukrajinského štúdia Československého rozhlasu v Prešove. V roku 1968 sa presťahovala do Svidníka, kde vyučovala výtvarnú výchovu na Ľudovej škole umenia. V čase normalizácie v Československu bola vylúčená z komunistickej strany, zo Zväzu slovenských spisovateľov, Zväzu slovenských výtvarných umelcov a až do roku 1985 nesmela publikovať.
Od roku 1973 žila v Prahe, kde zomrela 28. 7. 2005. Posledná rozlúčka s Evou Bissovou sa uskutočnila 3. 8. 2005 na svidníckom cintoríne, kde je aj pochovaná.

Literárnu a umeleckú činnosť Evy Bissovej najviac ovplyvnili ťažké životné podmienky na Podkarpatskej Rusi za 1. Československej republiky, udalosti 2. svetovej vojny a povojnový socialistický život. Hoci v literatúre sa preslávila ako prozaička, začínala drámou. Napísala celkovo päť hier, z ktorých každá bola uvedená na scéne Ukrajinského národného divadla v Prešove (teraz Divadlo Alexandra Duchnoviča), a najmä Brloh (Barlih, 1954), Biely vlk (Bilyj vovk, 1962) či Ester (Ester, 1965) si získali širokú popularitu. Niektoré divadelné hry vyšli knižne. Citlivo vnímala ľudské osudy aj v najkritickejších okamihoch, o čom svedčia jej zbierky poviedok Sto sedem moderných účesov (Sto sim modnych začisok, 1967) a Apartmán s oknom na hlavnú ulicu (Apartman z viknom na holovnu vulycju, 1969), ktoré vzbudili u čitateľov veľký ohlas. Nesporne posunula ukrajinskú povojnovú prózu na Slovensku na vyšší umelecký stupeň. Posledná zbierka poviedok Krčma pod bocianím hniezdom (Šynok pid lelečym hnizdom, 1993) s množstvom námetov z reálneho života, dramatických situácií a svojráznym pohľadom na okolitý život bola vyvrcholením autorkinho tvorivého snaženia.
Ako výtvarníčka venovala sa komornej maľbe, kresbe, knižnej ilustrácii, scénickému výtvarníctvu, navrhovaniu divadelných kostýmov, plagátovej a ikonopisnej tvorbe. Za cyklus obrazov s vojnovou tematikou bola v roku 1957 ocenená Československou cenou mieru. Okrem uvedených tematických skupín sa venovala aj portrétu a zátišiu. Ide o tvorbu realistickú, s presahom do naturalizmu.
Najznámejšie obrazy sú: S raňajkami za koscami (Z snidankom za kosarjamy, 1949), Zátišie (Naťurmort, 1953), Tokajíčania pred popravou (Tokajičany pered rozstrilom, 1955), My sa ešte vrátime (My šče povernemos, 1955), Portrét A. Duchnoviča (Portret O. Duchnovyča, 1965) a i. Personálne výstavy: Prešov (1940, 1958, 1961), Svidník (1993).

Výstava potrvá do 31. augusta 2020.