Posledná ampulka morfia
Dr. Sóbel sa dozvedel, že ho niekto udal a prezradil, že je Židom prekrsteným začiatkom vojny. Aj keď to druhé nebolo pravdou, lebo prekrstený bol už v 30. rokoch. Dr. Sóbel preto urýchlene odišiel z dediny do okolitých lesov, ležiacich vľavo za Ondavou, kde sa ukrýval.
V novembri na Dušičky začali Nemci čistiť terén od partizánov, aby sa títo nespojili s Červenou armádou. Začali vypaľovať šarišské a severozemplínske dediny, ktoré podozrievali zo spolupráce s partizánmi. Dr. Sóbel nepatril k žiadnej partizánskej skupine, no vedel, čo by ho čakalo, keby ho Nemci chytili. Partizáni medzitým odišli na východ, chceli sa prebiť k Červenej armáde. Dodnes si pamätám na cestu, ktorú vyšliapali. Bolo ju vidieť na svahu, tam, kde dnes končí priehrada Domaša.
Partizáni odišli, Dr. Sóbel zostal s tým, že prechod frontu prežije v neďalekých lesoch. V čase, keď Nemci začali vypaľovať prvé dediny, sa stretol s inžinierom Demeterom Kriškom, rodákom z Vyšného Orlíka. Ten evakuoval do Tokajíka, no niekoho z jeho rodiny v Tokajíku zastrelili, preto sa z obavy pred podobným osudom tiež ukrýval v lese. Tak sa začalo ich spoločné putovanie a ukrývanie sa.
V jednu noc ležali v lese pod stromom, keď v tesnej blízkosti začuli rozhovor blížiacich sa Nemcov. Vtedy Dr. Sóbel, obávajúc sa, že ich Nemci chytia, vybral ampulku morfia, ktorú mal uloženú v lekárskej taštičke. Pripravil ju, aby si v prípade, že ich Nemci objavia, mohol morfium okamžite pichnúť, a tak ukončiť svoj život. Kriško ho však prehovoril, aby s tým počkal. Nemci prešli popri nich netušiac, že sa v húštine ktosi ukrýva. Nebezpečenstvo pre utečencov pominulo.
Nepoužitá ampulka nakoniec našla svoje využitie. Po zajatí frontovej línie bolo na rieke Ondave v obci Holčíkovce, vlastne v jej zhorenisku, provizórne obväzište pre ranených sovietskych vojakov, ale i pre obyvateľov, čo sa zachránili ukrytí v lesoch.
Jedného dňa sa Dr. Sóbelovi naskytol strašný obraz. Istý vojak priviedol k nemu koňa so stonajúcim mužom. Na ňom sedel, či skôr ležal sovietsky vojak, ktorému nástražná mína ťažko poranila predkolenia obidvoch nôh. Kamaráti mu chceli pomôcť, vedeli o lekárovi. Raneného vysadili na koňa a aby z neho v šoku nespadol, priviazali ho k sedlu a koňa nasmerovali k Holčíkovciam.
Časť tejto ampulky pichol práve tomuto vojakovi, aby ho zbavil ukrutných bolestí. Aspoň na čas, kým ho jeho druhovia dopravia do najbližšej nemocnice …
Úryvok z knihy Príbehy spod Ondavskej vrchoviny, autor: Aladár Šaláta.
